A tak nie je nič zvláštne, keď sa na zastávke bežnýchpravidelných liniek ocitne nová kôpka ľudí, ktorí pred rannou „šichtou"rozlepujú oči a v ruke omieľajú svoje pridelené čipové karty.
Na veľkých nástenkách výrobných hál visia rozličné oznamy v jazykunašich chlebodarcov z ďalekých krajín a v slovenčine. Medzi lesklýmiplagátikmi dominuje zelený nápis DOBRÉ NÁPADY a hrubá výrazná šípka smerujúcado priesvitnej schránky, v ktorej sú strčené trhacie zápisníkys kopírovacím papierom. Aby zamestnancom v rovnošatách nebránilo ničv písaní svojich hlavo-plodov, pre istotu visí pri schránke na plastovomkábliku v tvare špirály pero.. nie.. nie na špagáte.. zahraničné firmynemajú v náture kaziť svoje renomé na detailoch alebo taktikách, ako zakaždú cenu ušetriť.
Ako každý pracovný deň, i na poslednú smenu v týždni som šlas otrepanou nádejou, že to prejde rýchlo, plynule a bez neopodstatnenýchvýdajov energie. Medzi také energie bežne zaraďujem výzvy nadriadených, aby smesi všímali oznamy vedenia fabriky. Cedules upozornením visia aj na strojoch, ktoré sú po posteli našimi ďalšímikaždodennými kamarátmi. Veľký stroj každú minútu obrežekus železa, dvakrát zafučí, a to je jeho celoživotný údel. Jednou z našichneodmysliteľných úloh je obrezaný kus železa vybrať zo starej ťažkej mašiny avýrobok ofúknuť silným prúdom vzduchu. V zápale stereotypu som sa párkrát zahľadelana oznam prilepený predo mnou.. čiernym na bielom hlásal, že ofukv stroji je neúčinný. Každý pracovník preto musí kus železa po operáciiprúdom vzduchu ručne ofúknuť. Pred mesiacom som si trúfla vzoprieť sazaužívaným spôsobom narábania s opracovaným kusom železa a pod lampu do plechovéhokoryta, v ktorom sa pravidelne usádza stečená rezná emulzia,som si položila nízku kovovú mriežku zaručene chrániacu opracovaný a čistývýrobok od kontaktu s emulziou. Tá smradľavá a špinavá tekutina by kvalitedopomohla len veľkou škodou. Keby som mala viac odvahy, zašla by som zainžinierom procesu alebo „metoďákom" a jednoducho by som na nich vysypala,prečo už dlhú dobu pestujú vo výrobe úkon, na ktorý práve kompetentní odtechnických záležitostí upozornili slovensky písanou ceduľou a prečo upozorňujúna kvalitu, keď sami „víno pijú a vodu kážu". Lenže rovnako ako ja, aj mnohíďalší nezasvätení v odbore sa zdráhajú kvôli možnej irónii, či nebodajsarkazmu zo strany odborníkov. A tak zostávajú trhacie zošitky na nástenkeprázdne.
Viacerí kolegovia dvíhali hlavu k veľkým hodinám... častomi pripomínajú tie celkom obyčajné hodiny na stenách dlhých nemocničnýchchodieb, na ktoré sa výrobca ani neunúval nakreslit čísla a uľahčil si torozsadením hrubých čiernych paličiek. S radosťou som zahodila pracovnérukavice, keď som zazrela prichádzať poobednú smenu. Prečo nie, veď dnes azajtra máme v meste festival rekordov a kuriozít!
Po príchode nanámestie, kde sa celá tá paráda diala, ma nepríjemne prekvapilzvláštny smrad, netypický pre mesto.Aha! Ovce! A aké holé! Sú to vôbec ovce? Nachvíľu som zaváhala...
Ale áno, sú to dve ovce. Chúdence, stáli tam tak neisto..presne ako v sne, z ktorého sa prebudíte rýchlo a vedome, lebo savidíte bez oblečenia v strede najfrekventovanejšej ulice! Prišlo mi ichskutočne ľúto, pretože kožúštek im ležal v prútených košoch starýchpriadok. Sedeli pri kolovrátkoch a pod ich rukami sa ovčia vlna menila napriadzu, ktorú si brali ďalšie ženy - štrikovačky. „Šibrinkovali" drevenýmiihlicami ako stroje u nás vo fabrike a na kolená im padali krásne kusy budúcichsvetrov.
Po obehaní predajných stánkov s ozdobenými perníkovýmisrdiečkami, či lízatkami pre ženy a tureckým medom som sa vybrala domov. Radšejsi pospať, veď povinnosti nepočkajú. Príchod do práce nebol ničím výnimočný,ale v momente, keď som vstúpila do línie medzi stroje, som zbadala žecedule prikazujúce pravidelný ručný ofukvýrobku, zmizli do nenávratna! A čo pribudlo oficiálne? No nech nejem, že ma v tejchvíli zaplavilo teplo v tvári... kovový rošt si spokojne „hovel"v koryte a leskom upozorňoval nasvoju prítomnosť. Keby som mala viac odvahy, mohla som napríklad vypísať trhacízošit príspevkom dobrého nápadu, alebo ho rovno posunúť odborníkomv práci. Keby keby...
Keby ovce mali ruky, tak by si z vlastnej vlny saméuplietli krásne svetre a odmenu za ne mohli cítiť vo vlastnom vrecku.
